Metóda vytvoriť si vlastnú skreslenú predstavu „súpera“ a potom ho na hlavu poraziť vopred pripravenými argumentmi, nie je nič nové pod slnkom – a pod slnkom môže byť kdekoľvek, aj v priestore reklamnom, marketingovom či mediálnom (tu blogerskom). Pretože ak by v spomínanej kampani odznelo tvrdenie, že „voda z vodovodu je najlepšia vždy a všade, alebo že je najlepšia pre deti“, ako sa snaží podsúvať výkonná riaditeľka, bola by kritika tejto kampane určite úplne opodstatnená – pretože by sa dalo bez akéhokoľvek zveličenia povedať, že taká reklama je zavádzaním, ak nie priam klamstvom. Či ako hovorí pani riaditeľka, „bolo by to zásadným etickým problémom celej kampane“. (Aj preto boli moje prvé dva blogy venované podstate onej kampane, teraz prichádza rad na neopodstatnené výhrady voči nej). Faktom a to ľahko overiteľným však je, že spomínaná kampaň nikde nič podobné netvrdila, lebo jej podstatou a medializovanou podobou bolo, že voda z vodovodu je zdravá, lacná a vhodná na pitie. Čo bude problém vyvrátiť aj pre AVNMV a jej riaditeľku – predovšetkým z globálneho celoslovenského hľadiska. Takto sa dostávame k poznaniu, že zásadné etické problémy má skôr argumentácia proti kampani a nie kampaň samotná.
Takisto treba dodať, že v žiadnom materiáli sa netvrdí, že „voda z vodovodu je jediná vhodná na pitie a jej pitie vplýva na naše zdravie a zdravie našich detí“ a že toto „tvrdenie sa vzťahuje na celé Slovensko“ – čo je ďalšou obľúbenou simplifikáciou (neúnosným zjednodušením) výkonnej riaditeľky AVNMV. Pretože také niečo by mohol tvrdiť iba ignorant absolútne podceňujúci intelekt slovenských spotrebiteľov (a diskvalifikovalo by to každého profesionála AVS). Čo neznamená nič menej a nič viac ako to, že nikde v spomínanej kampani AVS sa netvrdí, že voda z vodovodu je jediná zdravá a vhodná na pitie a že má rovnakú kvalitu na celom území Slovenska. To napokon vedia všetci, ktorí pijú vodu z vodovodu napríklad v Košiciach, v Bratislave či vo Zvolene.
Toto obviňovanie kampane je tretím najzávažnejším pochybením protikampane AVNMV, vychádzajúcej z už spomínaného obľúbeného porazenia fiktívneho súpera. Pretože s formuláciou „určite nemôžeme celoslovensky a jednostranne deklarovať nespochybniteľnú zdravotnú nezávadnosť vody z vodovodu“ sa dá súhlasiť –faktom však je, že spomínaná kampaň to ani nikdy netvrdila. Napokon vodárenské spoločnosti dobre vedia, že zodpovedajú za kvalitu dodávanej pitnej vody od vodného zdroja až po prípojku odberateľa a prípadná znížená kvalita pitnej vody u spotrebiteľa môže byť dôsledkom nekvalitných vnútorných rozvodov. Treba však dodať, že ich údržba je záležitosťou majiteľa nehnuteľnosti a nie vodárenskej spoločnosti.
Vodárenské spoločnosti vykonávajú kontrolu kvality pitnej vody v akreditovaných laboratóriách v rozsahu odsúhlasenom príslušnými miestnymi regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva, ktoré tiež vykonávajú nad jej kvalitou štátny zdravotný dozor.
Ďalším faktom je, že vodárenské spoločnosti (14 členov AVS), prevádzkujúce verejné vodovodné a kanalizačné siete 1. kategórie, investovali v roku 2008 najmä do rozvoja vodárenských sietí viac ako 152 miliónov eur, čím zabezpečujú štátne záväzky prijaté v prístupovej zmluve SR k Európskej únii.
Kým teda prejdem k skutočnej podstate motivácie útokov na kampaň AVS a k porovnaniu vôd balených a vody z vodovodu, dovolím si konštatovať, že, kto chce psa biť, palicu si nájde, aj keď je krivá, hrboľatá a prehnitá.
Jana Štulajterová, hovorkyňa Asociácie vodárenských spoločností